Čo priniesol rok 2020 ženám? Polená pod nohy, kam sa obzrieme, Slovensko nevynímajúc

20.01.2021 | Aktuality

Len minimum problémov žien z minulého roka je úplne nových. Mnohé existovali celé veky, pandémia ich len znásobila a zhoršila.



Len minimum problémov žien z minulého roka je úplne nových. Mnohé existovali celé veky, pandémia ich len znásobila a zhoršila.

Ak si politici a političky, spoločnosť, zamestnávatelia, médiá a ďalší šíritelia verejnej mienky po tomto roku neuvedomili, že mnohé ženy už idú na doraz, a to nielen pre ich individuálne životné okolnosti, ale aj pre to, ako máme nastavenú legislatívu, celkovú kultúru aj hlavy, tak asi môžeme povedať, že ľudia sú nepoučiteľní. A platí to globálne aj lokálne.
OSN
a jej úrady, rovnako ako mimovládne a charitatívne organizácie či linky na pomoc týraným ženám prakticky od začiatku pandémie vydávali stanoviská, štúdiea vyhlásenia o tom, ako sa zhoršuje ekonomické postavenie žien, ich bezpečnosť, ako sú ohrozované ich ľudské, politické aj reprodukčné práva a ako kríza viac dopadá na ženy ako na mužov.
V novinách sa objavovali titulky tvrdiace, že ženy sa v niektorých krajinách vracajú do 50. rokov minulého storočia, keď bola ich konvenciami vykolíkovaným teritóriom domácnosť a aktivity súvisiace s deťmi. Medzinárodné inštitúcie vystríhali, že aj do pandémie nie dostatočne rýchly pokrok v ženských otázkach sa spomalil či úplne zastavil a aj vo vyspelých krajinách dokonca zaradil spiatočku.
Ako urobiť zo zlého ešte horšie

Len minimum problémov žien z minulého roka je úplne nových. Mnohé existovali celé veky, pandémia ich len znásobila, zhoršila, vytiahla na svetlo sveta aj do pozornosti médií. Domáce násilie, ekonomická nerovnosť, pokusy zasahovať ženám do reprodukčných práv aj do ich práv ako pacientok či rodičiek, patriarchálne
praktiky, otvorená aj skrytá diskriminácia či nedostatok demokracie trápia ženy a dievčatá aj v menej náročných a stabilnejších obdobiach.
„Od dramatického nárastu obchodovania so ženami v africkom Malawi cez špirálovitý nárast sexuálneho násilia v Indii či rozličné vymyslené obmedzenia sťažujúce ženám v USA prístup k interrupciám až po nárast tehotenstiev pubertálnych dievčat v Keni je jasné, že koronakríza je hlboko rodovo podmienená. Hoci sú tieto trendy šokujúce, je dôležité pripomenúť, že covid-19 nevytvoril tieto škodlivé praktiky – len ich jednoducho zhoršil,“ píše sa v správe OSN.

Smutným, aj keď nie prekvapujúcim zistením z minulého roka je, že kým ženy boli na jednej strane velebené za svoje nasadenie pri pandémii, na druhej strane sa len málo čo urobilo pre to, aby jej následky pocítili menej bolestne.
Štáty zlyhávali pri ochrane žien pred domácim násilím, pomoci zraniteľným skupinám žien (matky samoživiteľky, zdravotne znevýhodnené ženy, obyvateľky ekonomických aj sociálnych periférií) či zabezpečení vzdelávania, čo si v niektorých častiach sveta odniesli hlavne dievčatá, ktoré sa už do škôl zrejme nikdy nevrátia, lebo ich vydajú alebo pošlú do práce.
Niekedy to dokonca vyzeralo tak, že sa pandémia používa na to, aby sa ženám ukázalo, kde je ich miesto – a, bohužiaľ, často to bolo len pri hrncoch, deťoch či polohovaníchorých a bezvládnych. Nie tam, kde sa rozhoduje či debatuje o riešeniach, ktoré budú mať na ne vplyv.
Z celého sveta prichádzali informácie o tom, ako sa pandemické epidemiologické opatrenia zneužívajú v pôrodniciach, ako deti oddeľujú od matiek, hoci to nie jepotrebné, ako sa naťahujú termíny, aby ženy nestihli interrupcie či si nemohli zabezpečiť antikoncepciu. To už je priamo o kontrole ženských tiel s dlhodobýminásledkami pre ženy, ale aj pre celú spoločnosť.
Najvypuklejším príkladom tohto prístupu sa v roku 2020 stalo poľské sprísnenie interrupčného zákona tak, že sa prakticky dá hovoriť o úplnom zákaze umelýchpotratov.
A symboliku tohto trendu obmedzovania ženských a reprodukčných práv možno vidieť aj v rozhodnutí amerického prezidenta Donalda Trumpa nahradiť zosnulúsudkyňu najvyššieho súdu a ikonu feminizmu Ruth Baderovú Ginsburgovú konzervatívnou sudkyňou Amy Coneyovou Barrettovou, ktorá sa ostro stavia protiinterrupciám či antikoncepcii a spája sa s náboženskou organizáciou, kde majú ženy podradné postavenie.
A čo naši?
K sprísneniu interrupcií prišlo takmer aj na Slovensku. Zabránilo tomu jedine to, že na záverečné hlasovanie neprišli niektorí protipotratoví poslanci a poslankyne. Debata, ktorá snahy poslancov a poslankýň okolo Anny Záborskej sprevádzala, ako a aj samotné znenie ich návrhov potvrdzuje, že im nešlo o zlepšenie života žien či pomoc v ťažkej situácii, ale skôr o ďalšie komplikácie a vytváranie falošného dojmu, že ženám rozhodovanie o ponechaní si (aj ťažko zdravotne znevýhodneného) dieťaťa uľahčí finančný príspevok. Všetci pritom vieme, že pokusy zmeniť interrupčnú legislatívu na Slovensku sa nepodareným hlasovaním neskončili a na jar sa pravdepodobne objavia znova.
Vládna koalícia až na niekoľko výnimiek ukazuje takmer nulovú citlivosť voči rodovým otázkam. Minister práce, sociálnych vecí a rodiny Milan Krajniak ani neverí, že nejaký rod existuje, a svoje mentálne nastavenie ukazuje nielen výberom toho, ktorým organizáciám ministerstvo poskytne podporu, ako aj výberom svojich podriadených, ktorí ho v tom utvrdzujú. Demografickú krízu sa snaží riešiť „prorodinnými“ politikami z dielne Vladimíra Palka inšpirovanej národnou povesťou O troch grošoch. Jeho sexistické vtipkovanie na Facebooku na tému rodinného života len uráža mužov aj ženy.
Premiér Matovič ho v tom ešte prekonáva a ešte aj spory s prezidentkou Zuzanou Čaputovou na sociálnej sieti komentuje s predsudkami ako vystrihnutými z kního tom, že ženy sú z Venuše a muži z Marsu.
Čaputová pritom bola, rovnako ako Angela Merkelová či Jacinda Ardernová, počas pandémie príkladom pokojnej empatie a postarala sa o to, že viac-menej jedinou inštitúciou s primeranou a dospelou komunikáciou smerom k občiankam a občanom bol Prezidentský palác.
Keby nebolo korony
Merkelová, Ardernová, Čaputová či nastupujúca americká viceprezidentka Kamala Harrisová a ženy v ich krajinách napriek všetkému môžu hovoriť o svojich víziách,pokúšať sa presadzovať svoje politiky a slobodne vystupovať.
Rok 2020 však bol pre ženy s podobnými ambíciami ďalším rokom zmaru, ale často aj prenasledovania, straty slobody, domova, odlúčenia od rodín. Spomeňme si nadisidentky v neslobodných krajinách, na bieloruské ženy vysmievajúce sa Lukašenkovmu primitívnemu sexizmu, na ženy inej ako bielej rasy, ktoré kričia, že aj na ichživotoch záleží.
Ak by nebolo korony, stali by sa ich príbehy známejšími, ich hlasy by bolo lepšie počuť, nebolo by také ľahké umlčať ich s tým, že teraz riešime iné problémy. Táto veta savšak objavovala aj v oveľa „obyčajnejšom“ kontexte a pričasto na to, aby sme poukazovanie na problémy žien mohli nechať na neskoršie.